Moja nová superschopnosť? Umenie vykašlať sa na to.

Dnes je presne jeden z tých dní, keď som na obed úspešne uspala obe deti a ja... ja som zaspala s nimi. Samozrejme, než ma únava definitívne premohla, mala som v hlave takých 25 akútnych dôvodov, prečo musím vstať. Lebo špinavý riad. Lebo nedovarený obed. Lebo veci v sušičke už pomaly zapúšťajú korene a v práčke čaká na svoju slávu ďalšia várka.

Inokedy by som zahrala hrdinku a prekonala sa. Ale dnes nie. Rozhodla som sa, že svet sa nezrúti. Domáce práce dnes proste nemajú prioritu, a keď si telo pýta spánok, idem do toho 😉.

Premýšľam však nad tým, prečo si my ženy toto vlastne robíme. Prečo máme pocit, že náš mozog musí neustále bežať na plné obrátky a riešiť logistiku hodnú riaditeľa letiska? Čo sa také hrozné udeje, keď dva dni nepovysávame? Keď ten špinavý riad umyjeme o hodinu neskôr a vyprané prádlo necháme žiť vlastným životom?

Očakáva to vôbec niekto od nás, alebo sme sa len my samé takto bizarne naprogramovali? Kto vlastne nad nami stojí s tou pomyselnou tabuľkou a hodnotí naše výkony?

Môj muž to rozhodne nie je. Ten je popravde oveľa spokojnejší, keď sa na ten domáci maratón vykašlem. Som vtedy totiž o dosť príjemnejšia spoločnosť, než keď sa snažím stihnúť nestihnuteľné a kade chodím, tade štekám ako zúrivý pes 😉. Kamoška (hlavne tá s deťmi) to pochopí tiež. A ak sa náhodou náš nedokonalý stav domácnosti nebude páčiť nejakej neohlásenej návšteve... nuž, nech nabudúce skrátka neohlásene nechodí.

Ja viem, občas nás prepadne ten blbý pocit, že sme neschopné. Hlavne, keď človek neopatrne otvorí Instagram a tam BUM! Desiatky profilov dokonale nastylovaných maminiek, ktoré nám vizuálne fackujú ego. Celodenné zdravé menu pre deti, natáčané v kuchyni, kde nie je ani jedna omrvinka. Usmiate deti, ktoré s radosťou chrúmu brokolicu a všetko poslušne zjedia.

Tak si tak minule vravím: "Veď to nie je možné, to dám aj ja!" No, dopadlo to presne podľa očakávaní. Navarila som síce menu na celý deň, ale len vďaka tomu, že som decká nechala celé dopoludnie pozerať telku. Screentime sme si vyčerpali odhadom tak na mesiac dopredu. Deti boli nevyvetrané a nervózne, ale hovorím si – neva, veď majú super navarené! Kuchyňu som dávala dokopy ďalšiu hodinu a finálny úspech môjho celodenného kulinárskeho umenia? "Mami, mne to nechutí..."

Bolo mi regulérne do plaču. Ale aspoň som to skúsila a definitívne viem, že táto hra na dokonalosť ma nebaví.

Možno je to vekom, ale ja v tom mojom štyridsiatkovom nastavení proste nedokážem fungovať tak, aby bolo všetko stopercentné a ja som pri tom vyzerala sviežo. Ja nie som svieža, ani keď mám veci hotové na 50 percent, haha.

A tak sa proste občas stane, že si radšej ľahnem, užívam si ten prítomný moment, keď nad celým dňom mávnem rukou, a poviem si, že dnes to stačí aj takto. Učím sa hovoriť jedno veľké "NIE" upratovaniu a jedno veľké "ÁNO" samej sebe. Riady ma predsa počkajú, nikam neutečú (bohužiaľ). Ale ten pocit, keď si dobre zdriemneš a následne si s kľudom dáš tú rýchlu kávu, ten za to stojí.

Asi tak..