Moje 20-ročné ja by ma asi nepochopilo... a viete čo? Je mi to jedno.

Ani neviem ako, no prednedávnom mi hlavou preletela myšlienka, ktorá ma prinútila zamyslieť sa trochu viac, než je obvyklé. Popravde, odkedy som mama, mám pocit, že sa mi "zamýšľať sa nad niečím" vo všeobecnosti nedarí 😊. Takže to, že som tejto téme venovala viac ako tri a pol minúty, už naozaj stojí za zmienku.

Čím som chcela byť, "až budem veľká"? Akú predstavu o živote malo moje desaťročné ja? A čo pätnásť či dvadsaťročná verzia mňa? V každom období sa tie predstavy určite líšili. Stala som sa však aspoň sčasti tou ženou, ktorou som si v svojom "detskom" období predstavovala?

Popravde, neviem. Nikdy som nemala vysnívané povolanie ani žiadnu špecifickú túžbu. Nemala som za cieľ vyštudovať konkrétnu školu a nikdy som nesnívala o tom, že do určitého veku musím byť vydatá a mať deti. Aspoň si to tak vôbec nepamätám.

Školu som si dokončila, no danému odboru som sa nikdy nevenovala. Nasledovala práca, veľa zábavy, cestovanie... V tom veku som skrátka žila presne to, čo som chcela. Od určitého momentu, so správnym partnerom po boku, som zrazu začala uvažovať aj nad rodinou. A hoci všetko nešlo vždy úplne hladko, dnes sa tešíme z dvoch detí.

A práve tu, pri jednom z dlhých večerných uspávaní, keď mám konečne chvíľu čas na vlastné myšlienky, mi preblesklo hlavou: Bolo by moje dvadsaťročné ja spokojné s tým, ako žije moja štyridsaťročná verzia? :-)

A tu som narazila na problém. Uvedomila som si totiž, že na túto otázku vôbec nedokážem odpovedať. Fyzickú stránku nehodnotím ;-), tam ma čaká ešte veľa práce. Ale čo to vnútro?

Som dobrá partnerka, mama, dcéra, kamarátka...? Popravde, mám pocit, že v každej z týchto úloh občas dosť zlyhávam. Niekedy sú to dva kroky dopredu a štyri späť. Občas prichádza frustrácia – čím viac sa snažíš, tým to ide horšie.

Potom však prídu dni, keď ide všetko hladko. Zrazu je to super deň s deťmi, manžel pochváli obed ;-), kamoška poďakuje za radu... Ale je to ono? Koľko takýchto dní musíme zažiť, aby sme mali pocit, že je to fajn? Že toto je ten moment, kedy si povieme: "Presne takouto ženou, matkou a partnerkou som chcela byť."? Koľko toho potrebujeme, aby sme si na konci dňa nemuseli povzdychnúť, že sme sa nikdy nestali tou ženou, ktorou sme túžili byť?

A možno žiadne takéto meradlo neexistuje. A možno, ak by sme mohli svoje mladšie verzie pozvať na kávu (alebo víno), asi by sme im vysvetlili, že život po tridsiatke a štyridsiatke má úplne iné pravidlá. Že zlyhať je ľudské, nestíhať je normálne a že aj tá "nedokonalá" mama a partnerka robí pre svoju rodinu maximum.

Takže namiesto hľadania odpovedí idem radšej skontrolovať deti, či ešte spia, dať si rýchlu "kávu v kľude" a bojovať ďalej ;-). Vždy je tu nová šanca urobiť aspoň tri kroky dopredu. A tie štyri späť? Tie vyriešime za pochodu.

Asi tak..