Svet, kedy sme hádzali kamene do okien a blikalo nám modré plusko

Veľmi často sa zamýšľam nad tým, do akého sveta vyrastajú moje deti. Občas mám totiž pocit, že tomuto svetu prestávam rozumieť. Čo bude o takých 10 rokov? A aj keď ma chytia obavy, "otrasiem sa" a poviem si, že to bude určite dobré. Totižto MY, dnešné štyridsiatničky, sme doteraz vlastne prežili dva úplne odlišné svety.

Naša mladosť nebola o scrollovaní Instagramu a TikToku. Keď sme chceli vytiahnuť kamošku von, neposlali sme jej hlasovku. Išli sme pod jej panelák a hádzali sme jej do okna kamienky. Keď sme si chceli zavolať, museli sme obsadiť pevnú linku, ktorá bola umiestnená tak, že celá rodina povinne počúvala naše pubertálne drámy. Nehovoriac o tom, že každá minúta stála nekresťanské peniaze.

A pamätáte si to nahrávanie pesničiek z rádia? Človek sedel s prstom na tlačidle Rec tri hodiny, len aby mu do najlepšieho refrénu začal Julo Viršík dávať nejaký super vtipný kameňák. A následne to nekonečné pretáčanie kaziet ceruzkou. Bože, normálne by som si "zatočila" znova :-).

Naše izby boli naše svätyne. Steny nám nezdobili minimalistické obrazy z Ikea ani neboli vyčačkané krásnymi nálepkami ako tie dnešné. Každý druhý štvrtok sme sa ponáhľali do trafiky pre Bravo a Bravo Girl a lepili plagáty na steny. Síce nám mama zakázala ničiť omietku páskou, ale ten výplach žalúdka stál za to. Zaspávali sme s pohľadom na Nicka a Briana z Backstreet Boys, fešákov z Luneticu a v neposlednom rade na nezabudnuteľnú skupinu Kelly Family. V dnešnej dobe by na nás pôsobili asi ako nejaká sekta :-), ale úprimne, kto ich v tom čase nemiloval?

A tie mega veľké plagáty z viacerých častí, ach jaaaaj. DiCaprio z Titanicu zložený zo štyroch častí. Ak ste netrafili spoje, Leo mal jedno oko vyššie ako druhé, ale aj tak sme ho milovali. A tajne sme pod perinou čítali poradňu Láska, sex a nežnosti, pričom sme mali pocit, že objavujeme najväčšie záhady vesmíru. "Tenkrát poprvé".. pamätáte, však? :-)

A potom to prišlo. Prvá skutočná sociálna sieť. Žiaden Instagram, ale legendárny Pokec.

Vymýšľanie prezývok typu Kvetinka123 alebo DrsnyChalan99. Písanie divokých, trblietavých profilov plných citátov o sklamaní v láske a to nekonečné čakanie. Sedeli sme pri bzučiacom počítači a hypnotizovali monitor, kým v rohu konečne bliklo modré plusko – znamenie, že prišla RP-čka. Žiadne lajky nám vtedy nechýbali, stačilo nám jedno modré svietiace plusko k absolútnemu šťastiu.

Dnes, keď konečne uspím deti, sedím v obývačke, na stole položený iPhone, z ktorého na mňa vyskakuje milión notifikácií, a vedľa neho svieti kamera snímajúca deti... A hoci by som nemenila, občas mi chýba ten pokoj a tá čistá radosť z pretáčania kazety obyčajnou ceruzkou.

Asi tak..