Dnes je presne jeden z tých dní, keď som na obed úspešne uspala obe deti a ja... ja som zaspala s nimi. Samozrejme, než ma únava definitívne premohla, mala som v hlave takých 25 akútnych dôvodov, prečo musím vstať. Lebo špinavý riad. Lebo nedovarený obed. Lebo veci v sušičke už pomaly zapúšťajú korene a v práčke čaká na svoju slávu ďalšia várka....

Veľmi často sa zamýšľam nad tým, do akého sveta vyrastajú moje deti. Občas mám totiž pocit, že tomuto svetu prestávam rozumieť. Čo bude o takých 10 rokov? A aj keď ma chytia obavy, "otrasiem sa" a poviem si, že to bude určite dobré. Totižto MY, dnešné štyridsiatničky, sme doteraz vlastne prežili dva úplne odlišné svety.

Ani neviem ako, no prednedávnom mi hlavou preletela myšlienka, ktorá ma prinútila zamyslieť sa trochu viac, než je obvyklé. Popravde, odkedy som mama, mám pocit, že sa mi "zamýšľať sa nad niečím" vo všeobecnosti nedarí 😊. Takže to, že som tejto téme venovala viac ako tri a pol minúty, už naozaj stojí za zmienku.